Článok 8 ods. 8a

Cieľom opatrenia je zlepšiť pracovné podmienky vodičov v cestnej doprave zabránením tomu, aby trávili nadmerne dlhé časy na ceste.

Povinnosťou dopravného podniku je organizovať prácu vodičov tak, aby sa mohli vrátiť („domov“) v každom intervale troch alebo štyroch po sebe nasledujúcich týždňov (v závislosti od toho, či mal vodič dve po sebe nasledujúce doby skráteného týždenného odpočinku).

V článku 8 ods. 8a nariadenia sa uvádzajú dve možné miesta návratu, ktoré zamestnávateľ musí ponúknuť a zorganizovať, a to operačné centrum zamestnávateľa v členskom štáte, v ktorom je zamestnávateľ usadený, kde má vodič obvykle základňu, alebo vodičovo miesto bydliska, ak sa toto miesto bydliska líši od miesta, v ktorom je usadený zamestnávateľ.

Ako sa uvádza v odôvodnení 14 daného nariadenia, „[…] vodiči si môžu slobodne vybrať, kde strávia dobu svojho odpočinku“, záleží na vodičovi, aby si vybral medzi dvoma možnosťami, ktoré ponúka zamestnávateľ. Z uvedeného vyplýva, že zamestnávateľ nemôže vodičovi uložiť povinnosť vybrať si miesto, v ktorom je zamestnávateľ usadený, za miesto návratu.

Otáznou môže byť situácia, v ktorej sa vodič nevyjadrí, ktorú z týchto dvoch možností si vybral. V tomto prípade si zamestnávateľ môže vybrať z uvedených dvoch možností, a to podľa toho, ktorá z nich sa považuje za vhodnejšiu. Dôkazy by v tejto súvislosti zahŕňali výzvu adresovanú vodičovi (napr. e-mail), aby si vybral medzi bydliskom alebo operačným centrom podniku, na ktorú vodič nereagoval.

Inou vecou je to, kde vodič napokon strávi odpočinok. Nariadenie v tejto súvislosti nepredpisuje žiadne konkrétne miesto, a teda v tejto súvislosti nemôže dôjsť k porušeniu práva EÚ. Znamená to, že zamestnávateľ musí ponúknuť možnosti návratu, ako sa stanovuje v nariadení. Predpis stanovuje povinnosť organizačného charakteru kombinovanú s povinnosťou viesť zodpovedajúcu evidenciu na účely kontrol príslušnými orgánmi.

Hoci si vodič môže vybrať miesto odpočinku, nemôže zbaviť zamestnávateľa jeho povinnosti zorganizovať prácu umožňujúcu pravidelný návrat „domov“. Táto povinnosť dopravnému podniku zostáva bez ohľadu na to, čo vodič vyhlási a čo napokon aj urobí.

Stručne povedané, zamestnávateľ je povinný prostredníctvom vhodnej organizácie práce ponúknuť vodičovi možnosť vrátiť sa buď do jeho miesta bydliska, alebo do operačného centra zamestnávateľa, v ktorom má vodič obvykle svoju základňu. Takáto organizácia sa musí vykonávať aktívne, a to bez osobitnej žiadosti vodiča. Pokiaľ ide o konkrétne miesto odpočinku, to je vecou úvahy vodiča a nevyžaduje si od zamestnávateľa ani od vodiča uchovávanie žiadnych osobitných dôkazov.

Napríklad poľský vodič s pobytom na Slovensku a zamestnaný v spoločnosti usadenej v Poľsku vykonáva dopravné činnosti medzi Francúzskom a Španielskom. Zamestnávateľ musí vodičovi ponúknuť možnosť výberu a podľa toho zorganizovať prácu, aby vodičovi umožnil pravidelný návrat buď do miesta bydliska (na Slovensku), alebo do operačného centra spoločnosti (v Poľsku). Vodič však môže informovať zamestnávateľa o svojom rozhodnutí využiť príležitosť prestávky a odísť na iné miesto, napr. na dovolenku na juhu Talianska. Po prestávke vodič odíde priamo z miesta, v ktorom v Taliansku strávil odpočinok, na miesto, v ktorom bude znovu pokračovať v práci (v Španielsku alebo vo Francúzsku)

Článok 8 ods. 8a

A2 Dopravné podniky používajú záznamy z tachografov, rozpisy služieb vodičov alebo inú dokumentáciu na preukázanie splnenia povinnosti zorganizovať návrat vodiča [odôvodnenie 14 nariadenia č. (EÚ) 561/2006]. Inou dokumentáciou na preukázanie, že zamestnávateľ ponúkol vodičovi skutočnú možnosť vrátiť sa buď do miesta bydliska, alebo do operačného centra podniku, môžu byť napríklad cestovné lístky alebo akýkoľvek iný doklad o použití iných možností prepravy (napr. doklad o tom, že vodič cestoval „domov“ minibusom, ktorý poskytol zamestnávateľ).

Dôkazy sa musia uchovávať v priestoroch podniku a na požiadanie sa musia predložiť kontrolným orgánom členského štátu, v ktorom je zamestnávateľ usadený, alebo kontrolným orgánom ktoréhokoľvek iného členského štátu. Od vodiča by sa nemalo vyžadovať, aby mal taký dôkaz ani aby mal dôkaz o mieste, kde strávil pravidelný týždenný odpočinok alebo dlhšiu prestávku. Po vykonaní cestnej kontroly by sa kontrolné orgány napríklad mohli rozhodnúť vyžiadať si dodatočné informácie o činnosti vodiča pre orgány členského štátu, v ktorom je usadený podnik cestnej dopravy. V nariadení (ES) č. 561/2006 a smernici 2006/22/ES sa uvádza, že členské štáty si vzájomne pomáhajú pri uplatňovaní nariadenia a kontrole jeho dodržiavania.

Povinnosť zamestnávateľa umožniť vodičovi pravidelný návrat má organizačný charakter v kombinácii s povinnosťou viesť zodpovedajúcu evidenciu na účely kontrol príslušnými orgánmi. Vyhlásenie/upustenie podpísané vodičom (napríklad ako súčasť pracovnej zmluvy alebo vyhlásenie, v ktorom sa vopred zriekne práva na návrat, t. j. skôr ako vodič dostane ponuku od zamestnávateľa), v ktorom sa zriekne svojho práva vybrať si návrat „domov“, nemôže zbaviť zamestnávateľa povinnosti ponúknuť reálnu možnosť návratu ani povinnosti zorganizovať prácu zodpovedajúcim spôsobom.

Ak má cestný úsek povahu cestnej dopravy prepravcami tretej krajiny alebo kabotážnej prepravy

Článok 8 ods. 8a

Ak vodič ukončí pracovný čas na jednom z dvoch miest, ktoré si vyberie na návrat, alebo v blízkosti jedného z týchto miest, potom nevzniknú žiadne dodatočné cestovné náklady, ktoré by mal uhradiť zamestnávateľ.

V prípade, že sa pracovný čas pred návratom na jedno z týchto dvoch miest končí na mieste vzdialenom od zvoleného miesta návratu, povinnosť zamestnávateľa organizovať návrat vodičov potom zahŕňa finančnú zodpovednosť za úhradu cestovných nákladov.

Ak sa vodič rozhodne nevyužiť ponuku zamestnávateľa vrátiť sa do miesta vodičovho bydliska alebo operačného centra zamestnávateľa a rozhodne sa stráviť dobu odpočinku na inom mieste, potom by cestovné náklady na toto miesto a naspäť mal uhradiť vodič. Rovnaké zásady sa uplatňujú na vodičov, ktorí majú bydlisko v tretej krajine a sú zamestnaní spoločnosťou usadenou v EÚ

Článok 8 ods. 8a

Článok 8 ods. 8a sa uplatňuje iba na zamestnaných vodičov.

V nariadení (ES) č. 561/2006 sa nevymedzuje, čo znamená pracovnoprávny vzťah. Ak však chýba odkaz na vnútroštátne právo, pojem sa musí chápať ako pojem s autonómnym významom na základe objektívnych faktorov.

Na jeho výklad sa možno inšpirovať judikatúrou týkajúcou sa podobných situácií (pozri rozsudky vo veciach C-658/18, bod 88 a nasl.; C-147/17, bod 41 a nasl.; C-316/13, bod 27 a nasl.). Pri určovaní toho, či pracovnoprávny vzťah existuje, by sa teda malo vychádzať zo skutočností súvisiacich so skutočným výkonom práce, a nie z toho, ako účastníci tento vzťah opisujú. Podľa Súdneho dvora sa to, či je osoba zamestnaná alebo nie, musí určiť v súlade s objektívnymi kritériami, ktoré charakterizujú pracovnoprávny vzťah so zreteľom na práva a povinnosti dotknutých osôb. Charakteristickým znakom pracovnoprávneho vzťahu je okolnosť, že určitá osoba vykonáva po určitý čas v prospech inej osoby a pod jej vedením činnosti, za ktoré poberá odmenu.

V rovnakom zmysle, hoci vymedzenie pojmu „samostatne zárobkovo činný vodič“ uvedené v smernici 2002/15/ES nie je ako také uplatniteľné v kontexte nariadenia (ES) č. 561/2006, možno primerane prihliadnuť aj na túto definíciu. Činnosť, ktorú vykonáva „samostatne zárobkovo činný vodič“ v zmysle uvedenej definície, by sa nemala považovať za dôvod vzniku pracovnoprávneho vzťahu na účely článku 8 ods. 8a nariadenia (ES) č. 561/2006.

V skutočnosti sa ustanovenie článku 8 ods. 8a na samostatne zárobkovo činné osoby nevzťahuje. Osoba, ktorá je len vyhlásená za samostatne zárobkovo činnú, ale ktorej situácia spĺňa podmienky charakterizujúce pracovnoprávny vzťah s inou (fyzickou alebo právnickou) osobou, sa však musí považovať za zamestnanú osobu na účely článku 8 ods. 8a, a teda sa na ňu toto ustanovenie vzťahuje.